.

Jednoduchý život decka 90-tych a nultých rokov alebo Utorňajšia chvíľka nostalgie

21. července 2015 v 21:34 | Nicole |  Kecám
Hojte, ahojte!

Doľahla na mňa chvíľková nostalgia, kedz som sa vrátila do môjho detstva. A to detstva 90tych a nultých (nultých preto, lebo sama som ročník 96 ale moje detstvo bolo aj tak krásne) rokov, kedy bol pre decko ešte svet gombička, a každý deň bol naplnený nejakým zaujímavým dobrodružstvom.

Pre začiatok - aby som vám trošku predstavila situáciu - ja som žila v osembytovke, teda bytovke s ôsmimi bytmi. V tejto bytovke sme boli samé decká, vždy sa bolo s kým hrať, boli sme parádna kinder-partia (a dodnes aj sme). Boli sme takmer súrodencami. Okolo našej bytovky bol oobrovský dvor + každý mal vlastnú záhradu (aby ste si predstavili ten obrovský plac). Taktiež sme mali jednu veľkú kotolňu a uhliareň, ktorá už však veľa rokov bola prázdna a plná bordelu. Nazývali sme ju "garáž" . Milovali sme toto miesto, pretože tam vždy bolo chladno, boli tam obrovské steny, ktoré si doslova pýtali: "Pokresli ma!" a taktiež tam bol rôzny druh bordelu, kde sme vždy našli nejaký ten "poklad". Bývali sme vedľa družstva, a cez cestu nebolo nič iba šíre kukuričné polia a mnoho mnoho orechov pri hlavnej ceste. Krása. Doslova raj pre 6 - 13 ročné decká. A práve tu sme si toho toľko zažili. Začnem pekne od začiatku...

pre jedinečný nostalgický zážitok, rozklikni celý článok :)



Ráno ma vždy mama budila s výhražnou varechou v ruke, pretože mne sa absolútne nechcelo vstávať. Ale dlho som nenamietala, umyla som si zúbky a nechala si "vykmásať" vlasy tými hnusnými hrebeňmi, ktoré sme mali doma a už ma dole čakali kamaráti, s ktorými sme chodili do škol spolu. Škola bola divočina, v ktorej sme vždy niečo vyviedli. Najviac si pamätám, ako sme cez "malé prestávky" nechceli byť v triedach, a cez "veľké" naopak, keď sme mali ísť von, sme za každú cenu chceli byť v triede. Vtedy sme sa my baby, vždy stretli na toaletách a rozprávali sme si zážitky a "drby". Kto je do koho a kto komu nadvihol sukňu. Prísne tajné informácie! Keď posledné zvonenie oznámilo koiec vyučovania, utekali sme do stánku, vytiahli dve tri koruny a kúpili sme si balíček s nálepkami Pokémonov. Áno! Je tam Charizard či Pikachu! Rýchlo sme sa ponáhľali domov, aby sme si ich nalepili do albumu, no po ceste sme sa ešte zastavili v našom obľúbenom obchodíku, takom malom, zastrčenom, kde sme si za pár halierov kúpili "delfínky". To boli nanuky, ktoré boli vlastne iba zamrznutá voda v obale s bielymi delfínmi (preto ten názov). Väčšinou mali len červené a žlté, ale keď sa pošťastilo, narazili ste aj na modré. A potom už priamočiaro domov.

Čo bolo na tom období najlepšie? Došli ste domov, a tašku ste prakticky hodili do kúta, pretože škola vtedy ešte nebola tak náročná a hlavne, vonku vás už vždy niekto čakal. Rýchlo ste nalepili Pokémonov, popozerali si celý album, obliekli si vyťahané dotrhané tričko a išli ste von. A tu sa teprv začal ten pravý detský život. Teraz vám vymenujem niekoľko činností, ktoré sme v detstve viac ako každý deň robili my.

Asi na dennom poriadku, za každého počasia bol futbal. Vyrastala som prakticky takmer iba s chlapcami, takže futbal sme hrali stále. A nezáležalo nám či prší, či sneží, alebo že je práve taká tma, že loptu už nevidieť a z okna už kričí mama, aby sme šli dnu. Nie, nám to neprekážalo. Na našom malom kúsku raja (teda ihriska) sme hrali denno-denne, o čom svedčila výška a hustota trávy - takmer nikde už tráva nebola. Najväčším problémom vtedy bolo, kto pôjde pre loptu - keď ju prekopne cez plot do družstva, keď padne pod auto, keď vyletí až na strechu garáže.

Garáž. Na tú sme vždy radi liezli, ožno aj preto, že to bolo zakázané. Ale celkovo sme radi lozili, najmä po stromoch. Prisahám, že som vyliezla na každý strom pri našej hlavnej ceste - a že ich nebolo málo! Veď o tom svedčia jazvy na mojich nohách. Ale bolo to príjemné skrytie sa pred slnkom a úprimne, kto netúžil po bunkri (i-y-e??) na strome?

Alebo bunkre kdekoľvek? To určite robil každý. Či už to bol jednoduchý bunker so stoličiek a deky, či zložitý spletitý mechanizmus matracov, stoličiek, paplónov, diek a iného. Každý sa tam rád schoval, zapol baterku a zažíval svoje malé dobrodružstvo v novovzniknutej jaskyni. Čo tam po tom, že po vás zostala spúšť ako po výbuchu atómovky, hlavne že ste boli skrytý pred svatom.

Skrytý. To ma privádza ku schovávačke. Keď sme sa jasne dohodli, že do bytovky a za plot sa nesmie, ale akoby zázrakom všetci za plotom v kukurici! Alebo schovávačka typu - ty hľadaj a ja sa budem presúvať za tebou a tak ma nemáš šancu nájsť! A potom taký ten ný typ schovávačky - tuším pi/ykaná?? Keď ste sa schovali a museli ste sa potom čo najnenápadnejšie dostať tam, kde hľadajúci odrátaval.

Popri tom ste sa naháňali ako o dušu. Naháňačky boli fajn (pokiaľ ste si nerozbili nos ako môj sused/kamoš). Toto bola klasika, ako aj hra Pán kráľ Pán kráľ koľko je hodín? Neviem, či toto poznáte, jeden človek bol kráľ a zvyšok stál pred ním. Kráľ každému nakázal niekoľko rôznych druhov krokov (napr. 7 skákavých dopredu - vtedy ste 7 krát poskočili vpred) a ten čo sa prvý dostal ku kráľovi, sa sám stal kráľom. Ale neskôr ste zistili, že táto hra nie je fér, pretože kráľ mohol hocikoho zvýhdniť. Ďalšia hra bol Hlúpy kuchár, ktorej pravidlá si už presne nepamätám iba viem, že to začínalo vetou Hlúpy kuchár primiešal do polievkýýý...potom si tuším všetci pošepli do ucha medzi sebou čo si vymysleli a jeden to nahlas povedal kuchárovi. Ten si zvolil, čo sa mu najviac páčilo a ten, ktorý to vymyslela začal utekať. A tak nejak. Bola to zábava.

Medzi ďalšie naháňacie hry patrila samozrejme strieľačka, kedy ste sa rozdelili do dvoch týmov, vyrobili si zbrane z čohokoľvek (drevo, halúzky, či pokazený pištoľkový ovládač ku Nintendu, ten, s ktorým sa strieľali kačičky) a dali ste si náskok. A potom sa začali taktické skrýše, naháňačky, Cieľ bol jasný - "zneškodniť" nepriateľskú skupinu. U nás takmer vždy vyhral nepriateľove zbrane.

Okrem týchto hier bolo veľa ďalších iných činností - vkrádanie sa do opustených domov, kde ste vždy čo-to našli. Pre tých odvážnejších to bolo vkrádanie sa do opustených domov v noci a pritom si rozprávať duchárske príbehy. Ďalej sme často hrávali "vybiku" teda vybíjanú, skákali sme cez gumu (aj keď skôr sme hrali hru, ktorú sme si pomenovali cik cak, pretože sa pri nej hovorila riekanka Cik cak cigareta čaj rum bum..., kedy počas tejto riekanky dvaj, ktorí držali gumu ju rôzne poprekrúcali a vytvorili isú sieť, cez ktorú sa ostatní museli bez dotyku dostať), vozili sme sa na parádnych tatrovkách, alebo na podomácky vyrobených motokárach, chytaly sme chrústy a podobnú háveď (ja som obľubovala chytať lúčne koníky, trhať im zadné nohy aby mi neušli a variť z nich polievku), rôzne druhy hmyzu zavrieť do fľaše a sledovať, kto je Alfa-chrobák.

Okrem hier sme taktiež zbierali rôzne veci - nálepky Pokémonov, Yu-Gi-Oh kartičky, bejblejdy, rôznofarebné kamienky (najmä keď boli rozbité na polovicu a vnútri bol nejaký zvláštny vzor)...

Cez víkend sme si nenechali újsť obľúbené rozprávky ako Tom a Jerry, Pokémonov, Gumkáčov, Medveďa Balú a iné. Ja som milovala pozerať Maxihru, kde Kreš, Cicuš Micuš a podobní, boli síce ťažko ovládateľní pomocou telefónu, no o to väčšia sranda bola pozerať na nich. Táto relácia ma priviedla k PlayStation 1, ktoré mala moja suseda. Chodila som k nej hrávať Crasha Bandicoota (to bola moja prvá platonická láska). A hoci my sme mali doma Nintendo na žlté kazety, nedala by som ho za nič na svete! Keby dodnes fungovalo, nepotrebovala by som k životu nič iné! Kde inde máte možnosť mať 100 hier na jednej kazete?? Mario, Contra, Kačičky...Všetko parádne a nenahraditeľné hry. Pamätám si, ako sa môj dedko s babkou hádali o to, kto bude hrať Bombermana. To bol život...

Potom prišli prvé farebné mobily. Dovtedy ste na centimeter-širokej obrazovke zelenej farby hrali iba hadíka a nejakú tú vesmírnu hru kde stre strieľali a hudba bola iba v otravných melódiách. No keď som dostala svoj prvý Siemens s na tú dobu obrovskou obrazovkou, hneď som si odfotila všetky vtipné obrázky. Utekala som sa nimi pochváliť spolužiakom, od ktorých som si cez infra poslala ďalšie. A keď sme mali prvé hodiny informatiky - to bolo niečo. Objavili sme nový svet, ktorý bol zatiaľ iba v škole. Tie hodiny skicáru, Pinballu a mín, ktorých pravidlá veľa ľudí nepozná dodnes.

Vtedy (a možno aj skôr) som okrem vykrajovania koláčikov so zbytkového cesta na linecké zákusky, mala svoju prvú prácu v živote. Bola to asi viac zábava - chodila som s babkou, našou susedou a mojou kamarátkou napichovať tabak na obrovské ihly, aby sa tabak mohol sušiť. Bolo to niečo ohromné. Radi sme sa medzi schnúcim tabakom skrývali. No najviac nás bavilo voziť sa na vlečke traktoru pri ceste domov. Jediná iná možnosť povoziť sa na traktore bola, keď prišiel ťahať žumpu - ale to ste si museli vystáť celý rad, pretože v našej bytovke bolo hneď niekoľko detí, čo sa chcelo povoziť. Neskôr to boli aj iné práce, pri zemiakoch, kravách...ale to už som tam len pobehovala a zavadzala.

Ale aj tak to boli tie najkrajšie roky môjho života, ktoré by som nemenila s dnešnými deťmi ani za všetky peniaze sveta.
Ak ste sa dočítali až sem, pevne verím že ste si zaspomínali a že vám článok vyvolal úsmev na tvár tak ako mne. Príjemný zvyšok večera želá Nicole
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
___________________________________________________________________________________

Založenie blogu: 14. 7. 2015

Nicole 2017