.

Červen 2017

DIY Ruksačik zo starých nohavíc

29. června 2017 v 21:47 | Nicole |  DIY
Dnes vám prinášam remake minulého návodu na ruksačik zo starých džínsov, ktorý ma tak potešil, že som mala v hlave hneď návrh na ďalší ruksačik. A tentokrát som postup aj nafotila, aby bol zrozumiteľnejší ako minule. Tak šup šup do toho! :)

Čo budete potrebovať:
- staré nohavice akejkoľvek látky či materiálu
- nožnice
- ihlu a nite
- zips
- špendlíky
- vyšívací bubon (ak si idete vyšiť obrázok)
- trpezlivosť :)

V kine videné

27. června 2017 v 19:53 | Nicole |  Pozerám
Odkedy mám kino bližšie ku bytu, mám pocit, že som tam varená-pečená. Za posledné dva roky som bola naozaj veľakrát v kine, až mi je ľúto mojej peňaženky. Ale veľa z tých filmov za to naozaj stálo. Tak som sa rozhodla písať články o filmoch, ktoré som si na plátne pozrela. Dnes to bude o filmoch, ktoré som v kine videla za posledný rok. Budem rada, ak mi napíšete aj váš názor na tieto filmy, tak sa do toho pustíme.
Po kliknutí na obrázok budete premerovaní na jeho zdroj


No, začnem hneď s týmto prazvláštnym počinom, kto videl, určite vie o čom hovorím. Nebojte, ďalej nájdete aj normálne filmy, ale tento som videla asi najdávnejšieA predstavte si, bola som na tom v kine až dvakrát (nechápem tomu). Prvýkrát som bola s mojou Drahou polovičkou, druhýkrát s kamoškou a "jogurtíkmi" (to sú tie mini vodky v kelímku). A hoci všetci sú touto "rozprávkou" pohoršení, mňa celkom pobavila. Nebola s tých najhorších a najtrápnejších, aké som kedy videla. Trápny bol skôr slovenský dabing a rovnako aj titulky. Ak máte aspoň aké-také znalosti z angličtiny, odporúčam pozrieť si rozprávku v originálnom znení, vtipy dávajú väčší zmysel a sú častokrát veľmi vtipné. Čo sa deja týka, neprináša na plátna nič nové, revolučné. Potraviny si nažívajú v obchodnom dome v mylnom domnení, že keď si ich ľudia kúpia, stanú sa vyvolenými a čaká ich úžasný život. Keď však zistia pravdu, snažia sa s tým niečo urobiť. A tak párok, buchta, bagel a mexické niečoakotortila vyskočia z košíka a snažia sa cez rôzne vzťahové aj iné prekážky dostať naspäť do svojej uličky. Tak prostý dej. Počkajte si však na zvrat, je to celkom zábava. Ak máte radi prasačiny a filmy podobné Tedovi a viete sa pozrieť na akýkoľvek humor s nadhľadom, určite je to rozprávka, ktorá dokáže zabaviť každú partu.

Podersdorf am see

25. června 2017 v 17:08 | Nicole |  Fotím
Včera bol vskutku nádherný a horúci deň. Tak sme sa ja, moja Drahá polovička, môj tatino a jeho priateľka rozhodli ísť na výlet do "ďalekého" Rakúska, do mestečka Podersdorf am See. Trošku sa pokochať výhľadom na more, maják, trošku zmáčať unavené kosti a užiť si príjemný čas. Voda bola skvelá, príjemnej teploty a pre tých, čo nevedia plávať ju vrelo odporúčam, keďže je hlboká max 1,5 metra a to všade, aj v strede jazera. Takže ak neviete, kam sa cez víkend vydať, odporúčam toto krásne miestečko :).

MANGA vs. ANIME│Bokura ga Ita

21. června 2017 v 20:42 | Nicole |  Anime

Anime
Počet dielov: 26
O anime/mange z iných stránok: Wikipedia | MyAnimelist | Wikia | Akihabara
Manga
Počet kníh/kapitol: 16 kníh/70 kapitol
Žáner: shoujo, romantika, dráma

Stručný dej:
Anime/manga: (Nakoľko manga sa ani o chlp neodlišuje od anime, preto napíšem dej pre obe naraz.)
Mladá Nanami Takahashi nastupuje do novej školy a jej jediné prianie je nájsť si čo najviac priateľov. Je však dôležité im naslúchať a neprepočuť ich mená (však, milá Nana?). Keďže si nezapamätala meno svojej novonadobudnutej kamarátky, a chcela jej dať hlas pri hlasovaní do triedneho výboru, spýtala sa prvého chlapca, ktorého stretla. A tým chlapcom bol zlomyseĺný Yano Motoharu, ktorý jej však povedal iné meno, čo nakoniec spôsobilo trapas pred celou triedou. Niet však tohoto trapasu, a možno by sa nikdy nezačal ich príbeh.Romantický a svieži príbeh dvoch mladých ľudí, ktorí zažívajú svoju prvú lásku. No Yano už si svoju prvú lásku v minulosti zažil a minulosť ho stále prenasleduje. Ako sa celý románik vyvinie si už pozrite sami.
Manga: Tam, kde končí anime, pokračuje manga v 32 kapitole. Dovtedy sa dej vôbec nelíšil (až na pár extra kapitol, ktoré však nijako neovplyvňujú dej). Manga začína o niekoľko rokov po príbehu z anime, kedy Nana žije v Tokiu a o Yanovi od strednej školy nič nepočula. No neprestala na neho myslieť. A keď sa zrazu ozve starý priateľ zo strednej školy, Yanov najlepší priateľ a tiež ctiteľ Nanami, začína zisťovať, čo sa v skutočnosti dialo posledných pár rokov v živote jej priateľov. Manga postupne odhaľuje skutočnosti, ktoré sa počas spomínaných rokov diali a prečo sa Yano neukázal. O tom, či sa nakoniec Yano s Nanami stretnú sa dočítate v mange! (aj keď, je to shoujo manga takže je to dosť predvídateľné).

Wreck this journal I

14. června 2017 v 22:41 | Nicole |  Ostatné
Poslednou dobou mám veľa veľa času, keďže skúškovie obdobie som zvládla hneď v prvých troch dňoch od jeho začiatku. Tak som sa rozhodla tráviť svoj čas okrem práce aj trochu kreatívne. A tak mi padol do ruky práve Wreck this journal (Destrukčný denník) a rozhodla som sa ho toto leto dokončiť. Dnes vám predstavujem prvých 10 stránok, ktoré som už dávnejšie alebo za posledný týždeň vyplnila. Na každú stránku sa snažím dať kúsok zo seba, veci, ktoré ma charakterizujú a mám ich rada.

1. Poke holes
Na tejto stránke je úlohou vypichnúť do stránky diery pomocou ceruzky. Keď som ich vypichla, napadlo mi nakresliť na stránku môj obľúbený melón. Melóny sú moja závislosť, preto bola voľba jasná. Maľovala som vodovými farbami.

Hry "mého mládí"...

12. června 2017 v 17:05 | Nicole |  Kecám
Spomínate ešte na svoje detstvo? Bez všadeprítomnej technológie a konzumu, keď ste nepotrebovali všetko zdokumentovať a zavesiť na internet, pretože dôležité bolo poriadne sa zabaviť. Keď dnes pozerám na svojho 13-ročného brata, je mi ho ľúto. Stále sedia s kamarátmi doma, hrajú hry na mobile či konzolách, a hoci sem-tam vybehnú von, nie je to na dlho. A najmä tie výhovorky ako prší, je veľmi teplo a podobne...A dnes som sa tak prechádzala po meste a uvidela šípky (ono sa to tak pravdepodobne nevolá, ale pre mňa sú to jednoducho šípky) a spomenula som si na rôzne hry, ktoré sme sa ako mladší hrávali. Bolo ich mnoho, a keďže sme žili v osembytovke na konci dediny, obklopení iba družstvom a roľami, priestoru a možností na hry sme mali neúrekom. Aj detí nás tam bolo požehnane (ako smetí hehe). Tak sa s vami podelím o niektoré z mnohých hier, ktorými sme si krátili krásne dni.

toto je spomínaná "šípka", snáď nikoho neuráža moje pomenovanie
Šípková vojna
Jedna z akčnejších hier, kde sa proti sebe ohadzujete "šípkami" (viď obrázok hore). Hra je veľmi zábavná, hoci má pár menších háčikov a tými sú, že taká rana šípkou na holú kožu celkom štípe (hlavne ak je dobre mierená) a to najhoršie, najmä ak ste dievča s dlými vlasmi, vyberať to z hlavy je hotové umenie! O to viac to teší vašich zlomyseľných priateľov mužského pohlavia.

USA II. - Nočnými ulicami hrôzy

10. června 2017 v 19:22 | Nicole |  Cestujem
Ahojte milí čitatelia!

Po dlhej dobe pokračovanie z mojej cesty za veľkú mláku. Naposledy som písala pre mnohých možno nezaujímavý článok, no nejako začať musím, chápete.

Ako som spomínala naposledy, do LA sme prileteli niečo okolo tretej v noci. Po asi 20 minútovo čakaní na batožinu a neustálom tŕpnutí, či sa tam vlastne objaví, sme dali hlavy dokopy a rozmýšľali, ako sa odtiaľ vlastne chceme dostať. Metro na letisko nejazdilo, taxi sú v Amerike drahé, tak nám ostávalo iba odviesť sa predraženým autobusom, ktorý nás odviezol na Union Station (stanicu metra). Ak si však dobre spomínam, metro o tom čase nepremáva, resp. nevedeli sme o časoch metra nič a verte mi, o akejto hodine by ma tam nik nedostal ani bagrom! Tak sme sa teraz ocitli kdesi na ulici, de mladé turistky s kuframi. Jediné čo nás napadlo, bolo ísť pešo pomocou GPS v mobile. Kým sme ju nastavovali, podišla k nám pevnejšia žena afro-amerického vzhľadu a spýtala sa nás, či potrebujeme pomoc. Oceňujem ochotu američanov, ktorí sa vám neustále snažia byť nápomocní, keď vidia, že ste stratení. To u nás nehrozí. No naspäť k pevnejšej pani. Boli sme nadšené tak sme samozrejme pomoc ochotne prijali. Povedali sme jej, kam sa chceme dostať, a ona začala niečo rozprávať no nebolo jej rozumieť a celkovo splietala jeden smer cesty cez druhý. Tak sme poďakovali a išli ďalej na vlastnú päsť. Po asi 5 minútach chodenia sme prešli okolo černocha vo voľnom rozťahanom tričku a kraťasoch, so šiltovkou na hlave. V tej chvíli som si pripadala ako v hre GTA, a keď začal čosi mrmlať bola som si takmer istá že sa v tej hre práve nachádzam. Našťastie si išiel svojou cestou a mi tiež. No potom sme si začali všímať okolie a v tom sa nám zrýchlil tep. Všade totiž spali bezdomovci a bolo ich neskutočne veľa. Všetko to boli černosi, zakuklení do spacákov či ich nohy trčiace zo stanov. Bolo to hotové stanové mestečko, no sem-tam na vás vykukol pár bielych očí. Báli sme sa. Neviem, či som sa niekedy tak veľmi bála. Zrazu sme si všímali každého zvuku, čo sa okolo nás mihol, rovnako ako človek, čo krácal asi 20 metrov za nami. Síce to bola paranoja, ale opodstatnená. A ďalšia nepríjemná vec, na ktorú nikdy v živote nezabudnem, je prvý moment keď som sa stretla so skutočným švábom. Keď to vidíte v telke, príde vám to nechutné, ale zvládate to. Ale naživo, to je hnus! Obrovský, hnusný chrobák pohybujúci s až príliš rýcho (už viem prečo tie ženy vo filmoch tak pištia)! S R. sme sa pozreli na seba a viac nám nebolo treba! V očiach sme jedna druhej vyčítali, že by sme mali kopnúť do vrtule a rýchlo ísť do hotela. Bolo to ako ísť po mínovom poli - pod suchými listami a odpadkami sa kdekoľvek vynorili tie hnusné stvorenia a z každej strany sa sem tam mihlo zvedavé oko čierneho spáč medzi stanmi a odpadkami. Za asi 10 minút majstrovstiev sveta v rýchlochôdzi sme sa konečne dostali pred budovu, ku ktorá pre nás bola ako nebeská brána - Stay on Main. A keďže sme rezervovali izbu s non-stop recepciou, nemali sme problém sa ubytovať aj o takejto neskorej hodine. Po príchode na izbu som prekontrolovala každý kút - kvôli mojej narastajúcej paranoji a nenávisti voši švábom - no izba bola čistá, príjemne vyzerajúca. A tak sme okamžite padli na svoje postele, unavené a nemenej vystresované a vystrašené a okamžite zaspali.

jediná fotka, ktorú som bola schopná v ten večer urobiť

Tak to bol náš prvý deň v LA. Nebolo to ako z filmov, určite nie. Nikomu to neželám, a hci sa na tom dnes už len smejem, vtedy mi do smiechu nebolo. Tešte sa na ďalšie, príjemnejšie pokračovanie.

Prajem krásny večer! :)
___________________________________________________________________________________

Založenie blogu: 14. 7. 2015

Nicole 2017