.

Kecám

Fenomén antistresových omaľovánok

13. srpna 2017 v 21:00 | Nicole
Už sú takmer všade. V každom kníhkupectve hneď pri vchode, v každom magazíne ako príloha, no jednoducho všade. Ak ste o nich ešte nepočuli, tak asi žijete niekde v podzemí, alebo inom časopriestore. A o čom to vlastne píšem? Predsa o antistresových omaľovánkach!

Omaľovánky tu s nami boli odjakživa, no až nedávno sa z nich stal fenomén, keď im niekto pridal prívlastok "antistresové". A keďže je momentálne in mať antistresové takmer všetko, od gumových hračiek až po spinnery, tak aj tieto omaľovánky sa tešia obrovskej popularite. V čom sa líšia od obyčajných omaľovániek? No, prakticky v ničom. Predtým, než budete namietať, vám vysvetlím prečo. Existujú totiž rôzne náročnosti týchto omaľovániek. Od tých pre začiatočníkov, ktoré sa práve obyčajným omaľovánkam podobajú, až po tie pre najpokročilejších, ktoré vám maľovaním spôsobujú snáď ešte väčší stres. Je síce pravda, že aj tie "pre začiatočníkov" obsahujú o niečo obtiažnejšie detaily, no od tých obyčajných sa líšia snáď iba vzormi.

Na čo teda slúžia tieto omaľovánky?
- podľa všetkého by mali odbúravať stres
- zaženú nudu, či už máte syndróm vyhorenia alebo ste na materskej a už vás nebaví si všímať decká
- ak ste kreatívny človek, no práve nemáte inšpiráciu, môžte začať maľovať a ona sa už nejaká múza objaví
- skvelý zabijak času na prednáškach (vyzeráte, ako by ste si písali poznámky, 100 % odskúšané)
- ak ste viac šikovný, môže z toho byť pekný braz trebárs aj na stenu

japonské mačičky, náročnosť - mierne pokročilý

Ak ste "panelákový" človek, tak aj vy ste zažili tieto TYPY SUSEDOV

11. srpna 2017 v 23:00 | Nicole
Už od malička som "panelákové dieťa", resp. odjakživa som žila v paneláku či bytovke. To so sebou prináša mnoho kladov aj negatív, a jedným z mnohých sú práve susedia. Nie vždy sú zlí a problémoví, ale väčšinou tomu tak, bohužiaľ, je. Najmä v panelákoch, kde je mnoho bytov, je ťažké tam nadviazať nejaké prívetivé susedské vzťahy, a taktiež, fluktuácia obyvateľov panelákov je celkom vysoká (včera oproti býval opilec, dnes rodinka s deťmi, čo z toho je väčšia výhra?). Tak som sa rozhodla spísať a zároveň sa podeliť o skúsenosti s rôznymi typmi susedov. Všetky typy pochádzajú z mojej vlastnej dlhoročnej skúsenosti. Nie je v mojom záujme nikoho uraziť, ale toto sú holé fakty! :)


1. Domovníčka
Začnem tým najdôležitejším človekom, teda, aspoň sa tak správa. Je ním domovníčka. Charakteristickými prvkami je vek po 60+, samota, nuda, miešanie sa do života a znepríjemňovanie dňa. Domovníčky sú väčšinou osamelé dámy vo vysokom veku, ktoré sú už na dôchodku tak dlho, až sa začali nudiť, a tak hľadajú uplatnenie niekde inde. A tak hrdo prijímajú pozíciu domovníčky. Ale s veľkou mocou, prichádza veľká zodpovednosť a čo je horšie, s veľkou právomocou sa zvyšuje aj ego a povýšenosť. Inak sa to vysvetliť nedá. Domovníčka má oči všade a kde ich nemá, tam má svoje druhé oči v podobne inej osamelej dôchodkyne, ktorá však už nedokáže toľko chodiť a tak stále sedí pri okne a sleduje dianie. Ak sa pozornému oku niečo nepozdáva, okamžite vypisuje oznam na papier, v ktorom "Výslovne žiada" alebo "Prosí spolubývajúcich" a zvyčajne končieva niekoľkými výkričníkmi a vetičkou "Za pochopenie ďakujem".Zvyčajne sa nezdraví a ani neodzdravuje mladým spoluobčanom, iba ak ide okolo nejaký starší sused, musí si predsa zachovať tvár.

Hry "mého mládí"...

12. června 2017 v 17:05 | Nicole
Spomínate ešte na svoje detstvo? Bez všadeprítomnej technológie a konzumu, keď ste nepotrebovali všetko zdokumentovať a zavesiť na internet, pretože dôležité bolo poriadne sa zabaviť. Keď dnes pozerám na svojho 13-ročného brata, je mi ho ľúto. Stále sedia s kamarátmi doma, hrajú hry na mobile či konzolách, a hoci sem-tam vybehnú von, nie je to na dlho. A najmä tie výhovorky ako prší, je veľmi teplo a podobne...A dnes som sa tak prechádzala po meste a uvidela šípky (ono sa to tak pravdepodobne nevolá, ale pre mňa sú to jednoducho šípky) a spomenula som si na rôzne hry, ktoré sme sa ako mladší hrávali. Bolo ich mnoho, a keďže sme žili v osembytovke na konci dediny, obklopení iba družstvom a roľami, priestoru a možností na hry sme mali neúrekom. Aj detí nás tam bolo požehnane (ako smetí hehe). Tak sa s vami podelím o niektoré z mnohých hier, ktorými sme si krátili krásne dni.

toto je spomínaná "šípka", snáď nikoho neuráža moje pomenovanie
Šípková vojna
Jedna z akčnejších hier, kde sa proti sebe ohadzujete "šípkami" (viď obrázok hore). Hra je veľmi zábavná, hoci má pár menších háčikov a tými sú, že taká rana šípkou na holú kožu celkom štípe (hlavne ak je dobre mierená) a to najhoršie, najmä ak ste dievča s dlými vlasmi, vyberať to z hlavy je hotové umenie! O to viac to teší vašich zlomyseľných priateľov mužského pohlavia.

Kde to som?

9. září 2016 v 14:54 | Nicole
Tak. A mám opäť o dôvod viac nenávidieť ľudí. Od februára brigádne pracujem v obchode s oblečením, a môžem poznamenať, že je to horšie ako robiť v Tescu. Vždy som si hovorila, aké to musí byť super robiť v takom obchode, veľa oblečenia, s ktorým môžem prísť do styku (a zdarma!), ľudia, ktorým môžem poradiť a tiež sa zlepšiť aj v jazyku...No opak je veľa. Nevravím, že tú prácu nemám rada, veď som tam išla dobrovoľne, len si myslím, že ľudia (zákazníci) by sa mali nad sebou zamyslieť. A prečo?

Tak v prvom rade, my (predavačky, resp. asistentky predaja, to znie viac noblesne) nie sme žiadne upratovačky a smetiarky! To aj doma nachávate oblečenie prevrátené a pohádzané na zemi?? Veľmi rada po vás oblečenie upracem, ale je tak strašne ťažké ho dať na vešiak (alebo aspoň nejako rozumne zavesiť) a zavesiť pred kabínku na STOJAN, ktorý slúži presne na to? Vytáča ma, keď nájdem 20 kusov vecí pohádzaných na zemi, na stoličke, v prachu. A keď tam ešte, pochopiteľne, nájdem kelímok od Starbucksu či podobné vecičky. Ak by som chcela robiť smetiara, dám vám vedieť, ale práve teraz pracujem v obchode s oblečením.

O hudbe

6. září 2016 v 15:32 | Nicole
Vždy, keď sa ma niekto spýta celkom obyčajnú otázku "Čo rada počúvaš?", ja pre mňa celkom zložité im jednoznačne odpovedať. Je toho totiž viac, ako len povedať vetu "Všetko." alebo "Hocičo.". To nie je pravda. Nepočúvam napríklad dychovky, nepočúvam deathmetal (či ako sa to píše). Môj playlist je rozmanitý, ale neobsahuje rozhodne "všetko". Dôležitejšie však je, že všetko, čo počúvam, spája jedna vec. A tou je spôsob, akým som sa k danej skupine či speváčke/spevákovi dostala. A tou vecou sú - CHLAPI. Áno, môj hudobný vkus ovplyvnili chlapi v mojom živote. A nemyslím tým mojich chlapov ako takých, ale mužov, ktorí sa nejakým spôsobom ocitli v mojom živote.

Ale začnem od začiatku. A tým myslím od samotného začiatku, keď som po prvýkrát začala viac vnímať hudbu. A keďže Šmolkov nemôžem veľmi pokladať za žáner alebo hudobný vkus, preskočím toto detské obdobie na trošku staršie obdobie. Na základnej škole som "fičala" alebo aj ulietavala na Britney Spears, Anastaci-i a podobných popových "vypalovačkách" toho obdobia. Na CD sa vtedy zmestilo asi 15 - 18 pesničiek, no do môjho diskmenu to stačilo. Na tieto pesničky som si vymýšľala vlastné choreografie, hoci tancovať som nikdy nevedela. Dnes už podobné "skvosty" nepočúvam, možno zopár pekných pesničiek od Backstreet Boys (no áno, chlapčenské skupiny u mňa vždy boli viac ako tie dievčenské), no z tejto doby mi ostala jedna pesnička, ktorá ma vždy dojme a rozhodne patrí k tým obľúbeným. Tou pesničkou je Reamonn - Star. Niečo na tom songu je.

V tej dobe začali letieť spevácke súťaže, a moju pozornosť zaujali "speváci" ako Cmorík, Miro Jaroš a podobné exkluzivitky (och, čo to s tebou dievča bolo) a taktiež Lobo. Našťastie to bolo veľmi krátke obdobie (aj keď Bezdedu som bozkávala na TV pri rodinných oslavách a vznikli z toho celkom vtipné trápne chvílky). Našťastie už v dobe, keď som počúvala Šmolkov na kazetách, sa v kazeťáku mihlo zopár pesničiek od Ine kafe, ktoré sa somnou nesú dodnes. Takže môžem povedať, že z tohoto obdobia som si zachovala len to najlepšie. Podobne ako aj piesne od Elánu. K tým ma priviedol prvý chlap v mojom živote, a to môj tatino. Keďže boli s maminou rozvedení a on žil v hlavnom meste, kdežto ja som žila na dedine, chodieval pre mňa autom. A práve tieto cesty som milovala. Okrem hier ako - ja počítam kostoly, ty lízatká (tak som volala vodné nádržky), sme vždy počúvali jednu obohratú kazetu s piesňami od Elánu a nahlas ich spievali. Vždy som si želala, aby tieto cesty boli dlhšie. Preto dnes, keď poujem Elán, vždy ma zaleje príjemný pocit.

Ako prichádzala puberta, snažila som sa zapadnúť (asi ako každé decko) a nájsť si svoje miesto. Trendom vtedy bol rap, a tak som počúvala Miky Mora, H16, Kontrafakt a podobné zmysluplné texty. Bolo to však iba prechodné obdobie, keďže trendy sa vtedy celkom rapídne menili. A vtedy do môjho života prišiel chlap, alebo skôr chlapec, ktorý začal formovať môj vkus. Mama sa druhýkrát vydala a jej nový manžel mal svoje deti. A práve jeho syn k nám doniesol zopár svojich CD. Jedno ma zaujalo. Boli na ňom pesničky od Dona Omara a Daddyho Yankeeho (pre mňa úplne nový a nepoznaný žáner). Niektoré ich pesničky mám zakorenené do dnes (napríklad Bandolero, tá je MEGA). A nie len to! Tento žáner, resp. "latinské" pesničky sa mi páčia ešte viac, a patria k žánrom, ktoré by som zaradila do MHV (môj hudobný vkus). Dnes okrem spomínaných rada počúvam napríklad Romea Santosa.

Keď už rap nebol "in" a skamarátila som sa s inou partou, kde včetci počúvali punk-rock, prispôsobila som sa okoliu a počúvala punk-rock tiež. A tu ma ovplyvnili opäť ďalší muži. Bol to jeden mamin priateľ a jeho syn. Oni počúvali práve tento žáner a tak sa ku mne dostali skupiny Zóna A a Slobodná Európa. a hoci Zónu A už tak veľmi nepočúvam, Slobodka ku mne stále patrí, teda do MHV. V našej parte bol aj syn mojej krstnej mamy, ktorý bol môj kamarát odmalička. A jeho obľúbenou skupinou je aj dodnes Queen. A tak spolu z mnohými krásnymi spomienkami mi do MHV priniesol túto fantastickú kapelu, ktorú dodnes veľmi obdivujem a vždy, keď znejú tóny Bohemian Rhapsody, zježia sa mi chlpy na rukách a spievam si.

A to už sme skoro na strednej, resp. posledné leto pred strednou školou. Mamina sa rozviedla a našla si nového priateľa, rovnako ako ja som si našla svoju Drahú polovičku. A títo dvaja muži opäť ovplyvnili časť MHV. Mamin priateľ mi ako prvý do života priniesol Daniela Landu, ktorého mi ešte viac priblížila aj moja Drahá polovička. Spolu sme boli aj na koncerte, texty poznám naspamäť. Mamin priateľ v tomto žánri prispel aj zopár pesničkami od Divokého Billa, ale je ich len zopár. A moja polovička MHV obohatila taktiež Metallicou, ktorú mám tiež celkom rada (najmä tie baladovejšie pesničky) a kapelou The Offspring. Bol to rok plný spoznávania nových ľudí. Vtedy som spoznala jedného super chalana, ktorý mal vycibrený hudobný vkus. Počúval najmä Pink Floyd, ktorý, pochopiteľne, teraz počúvaj aj ja a patrí k MHV. Nikdy som netušila, o čo prichádzam, než som nezačala počúvať Pink Floyd.

Myslím že tu sa (zatiaľ) vplyv chlapov na MHV končí. A aby bol zoznam MHV kompletný, no bez vplyvov okolia, počúvam taktiež Coldplay, Good Charlotte a oldies. Čo však prinesie budúcnosť, akého ďalšieho chlapa so svojským hudobným vkusom, to zatiaľ netuším. Ale ďakujem všetkým mužom, ktorí mi toho do života rozhodne veľa priniesli.

Ak ste sa dočítali až sem, som vám vďačná a pýtam sa: Čo radi počúvate vy? A tým myslím aj príbeh, akým ste sa k danému žánru dostali.

Som veľmi nažhavená na vaše komentáre, zatiaľ hojte a ahojte! :)

Môj mozog je úžasná vec...

1. října 2015 v 23:30 | Nicole
Prišla som na jednu vec - že môj mozog je jedna úžasná vec! Ale vážne! Niekedy mám dokonca pocit, že aj môj mozog má vlastný mozog (resp. rozum). A teraz nemyslím inteligenčne, ale som obdarená určitými funkciami, ktoré musím nazvať úžasnými a fascinujúcimi. Tak napríklad:

Keď mám ráno niekam vstávať a strachujem sa, že zaspím, hádajte čo sa stane? Tesne nad ránom sa mi začne snívať o tom, že som danú električku/autobus zmeškala a premietnu sa mi všetky možné zlé variácie toho, čo sa stane. Čo ma donúti vstať hodinu pred budíkom - a z opätovného (tentokrát ešte väčšieho) strachu sa už len hodinu zúfalo prevracať v posteli. A hoci je to niekedy fajn, mať takýto "naturálny" budík, no hodina spánku je priveľmi drahocenná veličina.

A najdôležitejšie je, že keď niekomu sľúbim, že ho ráno zobudím, vtedy si môj mogoz povie "Hmm, prečo si nepospať trošku viac?" a buum, zaspím ja. A úbohý dotyčný tiež. Prepáčte, neovládam to.

V mojom mozgu sa nachádza zvláštna a podstatná zásuvka s názvom "Dlhodobá pamäť", ktorá je schopná zapamätať si názov anime, ktoré som videla pred 4 - 5 rokmi, všetky jeho hlavné aj vedľajšie postavy, ktoré sa tam objavili raz, no za 15 rokov, čo si uvedomujem svet, nebol schopný zapamätať si rodné číslo, dátum narodenia otca/maminy a podobné dôležité veci. Veď na čo?

Môj mozog taktiež koordinuje moju hmotnosť. Keď sa mi z ničoho nič pri zaspávaní dostaví chuť na čokoľvek, čo práve doma nemáme. Niečo ako langoš, čokoládu, mandarinku či ovocie z najjužnejšej časti Madagaskaru...Takže nočné nálety na chladničku sú normal...

Čo sa týka nočných záležitostí, to je môj mozog expert. V momente, keď sa snažím zaspať a mozog túto snahu zaznamená, začne mi plánovať budúcnosť/vynaliezať nové veci/preberať teórie relativity a stvorenie ľudstva - a to všetko maximálne do detailov.

Už sa mi aj vyvinul šiesty zmysel - dokážem vnímať niekoľko vecí naraz, no v momente otvorenia učebného materiálu sa táto schopnosť vytráca a skončí niekde pri sústredení sa na asi mínus jednu vec, niečo ako vákuum...

Dokáže si "vyfotiť" všetky možné tváre, ale priradiť k nim mená...

Dokáže mi dodať sebavedomie, keď to najviac treba, no keď sa na mňa usmeje pekný chalan, zrazu si mozog zmyslí, že "teraz nachvíľu vypnem" a zapne sa núdzový režim 13 ročného dieťaťa a moje správanie sa zmení na maximálnu hanblivku.

Určite by ma napadlo aj omnoho viac prípadov, ale verím, že môj mozog nie je jedinečný a váš mozog tiež vykazuje podobné správanie.

A nakoľko je tento článok opäť tvorbou môjho mozgu, možno úplne nedáva zmysel a nie je veľmi o "niečom" ale už som si zvykla. Ospravedlňte ho, on je už raz taký.

"Spomienkový tag"

21. září 2015 v 20:13 | Nicole
Obvykle nerobievam podobné veci ako "tagy", ale tento mi prišiel niečim zaujímavý, a ešte k tomu dnes mám nostalgickú chvíľku, pretože dnes je mojim prvým dňom na vysokej škole. Ešte nedávno som urobila veľký krok, keď som sa z dediny presťahovala do hlavného mesta a začala študovať na strednej, so slzami v očiach za starým, bezstarostným životom. A dnes, dnes už začína nová (dúfajme že lepšia) etapa môjho života. A tak mi rovno pod ruku padol tento tag, ktorý som náhodou našla pri prezeraní rôznych blogov. Našla som ho presne TU. A keďže som obrovský milovník dotazníkov, premenujem ho na Spomienkový tagdotazník :)

1. V ktorom roku si sa narodila?
Bol to určite krásny rok 1996. Nikdy som sa nejak špeciálne nezaujímala o to, čo sa v tomto roku udialo, a tak to aj zostane. Narodila som sa ja, a to je to, čo mi stačí vedieť.

2. Máš nejaké fotky z doby, keď si bola mladšia?
HA, mám! A veľmi rada si ich prezerám, pretože som bola úplne iná, ako som dnes. Okrem toho že som bola rozkošná (ach, kam sa to všetko vytratilo?) som bola blond, čo je pre mňa dnes absolútne nepredstaviteľné. Veď sa pozrite sami.

Vtipný článok

20. září 2015 v 15:05 | Nicole
Ak sa práve nudíte tak ako ja, mám pre vás článok (ktorý síce nie je nijak čitateľsky či umelecky hodnotný), ktorý vám vyčarí úsmev na tvári. Našla som zopár krátkych vtipov, ktoré ma poslednú dobu dosť pobavili, a preto sa chcem s vami o ne podeliť. Väčšinou sú už vtipy otrepané, no tieto mi prišli originálne a najmä ľahké na zpamätanie. Tak šup sem s nimi!
(Niektoré dám v angličtine, pretože v slovenčine by nedávali zmysel)

I once farted in an elevator, it was wrong on so many levels.

Why did the skeleton go to the party alone? -- He had no body to go with him!

I bet earth makes fun of the other planets for having no life (Stavím sa, že si Zem robí srandu z iných planét, že nemajú žiaden život)

It's hard to explain puns to kleptomaniacs because they always take things literally. (Je ťažké vysvetliť dvojzmysel kleptomanovi, pretože všetko berie, doslovne.)

The dyslexic devil worshipper sold his soul to Santa. (Vyznávač diabla s dyslexiou upísal svoju dušu Santovi.)

So this guy with a premature ejaculation problem comes out of nowhere.

Slepec po ceste domov narazí na bar. A na stoličku. A na stôl.

How does NASA organize their company parties? They planet.

What's the best part about living in Switzerland? Not sure, but the flag is a big plus. (Čo je najlepšie na živote vo Švajčiarsku? Niesom si istý, ale vlajka je veľké plus.)

What do you call a big pile of kittens? A meowntain.

Just went to an emotional wedding. Even the cake was in tiers. (Bol som na veľmi emocionálnej svadbe. Aj torta bola na kúsky.)

Learn sign language, it's very handy.

Príde muž na paralympiádu a nikde ani nohy.

Ťažko pochopíš matriošky. Sú uzavreté do seba.

Mal som strach z retardérov. Ale pomaly sa cez ne dostávam.

Prečo je kalendár v depresii? Jeho dni sú spočítané.

Som lenivý a ležím si za tým!

Stratila som črievičku.
Zn. Biologička vo výskume

Ja sa z teba doštím!
Zn. Doštička

Dúfam že ste sa pobavili ako ja a nachvíľu zabudli, že zajtra je pondelok :)

Aj takých berie autobus...

11. září 2015 v 18:21 | Nicole
...alebo aj električka. Vlastne akýkoľvek typ MHD dopravy. Nikedy si poviete, prečo ich vzal práve tento autobus, a inokedy si zas poviete, ešte že sú tu, aspoň je sranda. Aj keď asi nie pre všetkých, ale je. Tu vám prinášam niekoľko typov ľudí, ktorých môžete stretnúť v MHD. Všetko sú to vlastné skúsenosti a PODOTÝKAM (keby sa chcel niekto zas pustiť do mňa) je to len sranda, nič viac. Aj keď, pri niektorých typoch sa vám skôr rozum pozastaví...

(prinášam foto vlastnej výroby, ako sa má v MHD čítať kniha)

PS: Ak máte chuť vidieť niektoré typy názorne, určite si pozrite tieto stránky na FB: Individá v bratislavskej MHD (SK) a Divnolidi v MHD (CZ).

1.TYP - Obyčajný/platiaci pasažier
Je nutné začať s týmto typom, aby sa aj obyčajný človek ako vy či ja, mali kam zaradiť. Patria sem ľudia neobmedzeného veku, ktorí si platia MHD (a teda vozia sa "na bielo", opak "na čierno"). Väčšinou sú slušní, nesprávajú sa nijak výstredne a v podstate nie sú ani ničím zaujímavým. Chcú sa iba prepraviť z bodu A do bodu B, no často sa stávajú zároveň aj publikom pre ostatné typy.



2.TYP - Dôchodci
Aby sme začali s tými "normálnejšími" abnormálnymi typmi, začnem u dôchodcov. Tých by som rozdelila do troch skupín:
Skromní - sem patria väčšinou ženy - babičky, ktoré si nejdú sadnúť. A keď konečne chcete urobiť dobrý skutok, a teda im ponúknete svoje miesto, povedia vám, že na ďalšej vystupujú. Sadnete si teda naspäť a stále čakáte, kedy tá "ďalšia" príde.
Aspoň ste to skúsili.
Na stopkách - Už z diaľky vidia prichádzajúci autobus (aj keď majú popolníky, cez ktoré nie je v normálnom prípade možné vidieť) a zaujímajú svoju strategickú polohu. Totiž už majú odsledované, kde presne autobus zastaví a teda kde presne sa budú nachádzať dvere. Nastavia palicu do pravej ruky, tašku do druhej a keď autobus zastaví, nemáte šancu nastúpiť, pretože rukami zablokujú vchod. A vtedy zapnú "Radar voľných miest" a rozhliadajú sa po celom autobuse, kým nenájdu to správne voľné miesto. Rýchlosťou svetla si naň sadnú (zabudnú pri tom aj na to, že doteraz ledva kráčali s barlou) a potom si preistotu ešte minimálne dvakrát presadnú, kým nájdu to pravé miesto. A potom spokojne sedia, a samozrejme, opäť ich neskutočne bolia nohy (mnohokrát to dávajú najavo rôznymi vzdychmi, či pokecom s rovnakých typom na tému - moje lekárske záznamy a nekončiaci list ochorení, ktorými trpím).
Posadnuté - to sú (opäť) väčšinou ženy - babky, ktoré idú do autobusu ako keby naschváľ provokovať ľudí. Ich zámerom je vyhliadnuť si obeť, ku ktorej sa pribížia a čakajú, či ich pustí. Ak ich pustí, tak sa zmenia na Skromné, no skutočnou výhrou pre nich je, keď im "obeť" neuvoľní svoje miesto. Vtedy majú pokoj na duši. Postavia sa do tesnej blízkosti obete a vtedy sú dve možnosti, čo môžu urobiť - buď začnú nahlas spolu s rovnykým typom či iným dôchodcom ohovárať dnešnú mládež a ich výchovu, alebo začnú danú obeť komfrontovať hlasným (dosť hlasným prejavom, aby ho počul celý autobus) prejavom o tom, ako by ste ich mohli pustiť, pretože bla bla bla...Dôvod sa vždy nájde.

ako vždy, famózne pokračovanie v CČ :)

Radšej korunu...

8. září 2015 v 11:34 | Nicole
Milí (najmä) slovenskí čitatelia, hojte a ahojte!
Dnes chcem rozoberať tému, ktorá mi už pekne dlho leží v žalúdku. Vlastne je to od doby, kedy začala byť aktuálna. Presne od toho dňa, kedy som minula svoj eurobalíček (dovetdy bolo "fasa" mať toľko "drobných" len tak). Určite ste si všetci všimli, že od doby, kedy máme euro je všetko nekresťansky drahé. Chápem, a uznávam že je treba sa pohnúť vopred s modernou spoločnosťou, ale myslím si, že našu drahú korunku sme si nechať mohli.

A teraz, prečo ma to vlastne tak s**ie? Pamätáte si dobu, keď vám mama dala vreckové 10 korún? Niečo dobré ste si kúpili, a keď vám aj jedna koruna zostala, ešte stále ste si za ňu vedeli kúpiť aspoň cukrík či žuvačku. A viete si predstaviť, že by ste dnes nabehli do obchodu s tromi centami? asi by ste hľadali niečo v tejto cene márne. Ešte aj rohlík stojí 5-6 centov. Predajcovia sú tí, ktorým sa euro oplatí. Kedysi stál najdrahší keksík 15 korún, dnes je to normálne, že v prepočte stoja takmer všetky viac ako 15 korún. A to, bohužiaľ, na niektorých sa dosť očividne zmenila kvalita k horšiemu, no cena aj tak porástla.

A čo je ešte horšie, kedysi ste išli do baru/krčmy/iného zábavného podniku s 20 korunami a prišli ste domov v skorých ranných hodinách a boli ste riadne "pod parou", a s 20 korún vám ešte aj ostalo. Dnes idete von s 20 eurami, chcete si vypiť a nielenže idete domov skôr, pretože už ste minuli všetky peniaze, ale ešte k tomu ste aj triezvy. Dať vyše 30 korún za poldecák čohosi zmiešaného ("pančovaného") s vodou, prepáčte, kde to žijeme?

(a nehovoriac o ľuďoch, ktorí sa nedokážu naučiť slovo "euro" skloňovať - dostaneš 200 euro a hotovo! píli mi to uš...)

Neprotestovala by som, keby sa pomerne so zvyšovaním cien zvyšovali aj platy. Lebo jeden si dvakrát rozmyslí, či sa pôjde zabaviť aspoň raz do mesiaca, alebo sa na to radšej vykašle a poriadne sa naje. Nuž, milé euríčku, u mňa nemáš šancu!

Aký je váš názor? A ak ste Čech, myslíte si, že by bolo fajn mať euro?
 
 

Reklama

___________________________________________________________________________________

Založenie blogu: 14. 7. 2015

Nicole 2017